Krst je vstupom do kresťanského života a jeho základom. Človek sa začlení do spoločenstva cirkvi. Dieťa pri krste dostáva Božiu milosť a stáva sa Božím dieťaťom.
Pozri viacBirmovanie je tiež podobne ako krst sviatosťou uvádzajúcou do kresťanského života a bez birmovania by bolo neúplné. Pri birmovaní sa na birmovaného vkladajú ruky a pomaže sa posvätenou krizmou, pričom sa vyslovuje: „Prijmi znak daru Ducha Svätého.“.
Pozri viacEucharistia je samotný Kristus v spôsobe chleba a vína. Eucharistia ako pokrm má aj ďalšie názvy, nazývame ju aj sviatosť oltárna, sväté prijímanie. Eucharistia ako obeta označuje aj svätú omšu a eucharistické zhromaždenie.
Pozri viacSviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy.
Pozri viacPomazáva sa posväteným olejom na rukách a na čele. Hovorí sa pritom: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen.
Pozri viacOrdináciou (vysviackou) je prijímateľ tejto sviatosti začlenený medzi kňazov a biskupov, ňou sa udeľuje dar Ducha Svätého. Sviatosť môže udeľovať biskup.
Pozri viacO Vašom úmysle uzavrieť sviatostné manželstvo nás príďte informovať čím skôr, najneskôr však 3 mesiace vopred, užitočné je to urobiť čím skôr!
Pozri viacPozostalí, ktorí vybavujú pohreb prídu nahlásiť základné údaje zosnulého počas úradných hodín do kancelárie farského úradu.
Pozri viacKrst je vstupom do kresťanského života a jeho základom. Človek sa začlení do spoločenstva cirkvi. U katolíkov sa krstia už novorodenci, pretože každý človek má dedičný hriech, od ktorého sa potrebuje oslobodiť a znovuzrodiť sa v krste. Dieťa pri krste dostáva Božiu milosť a stáva sa Božím dieťaťom. U dospelých si prijatie tejto sviatosti vyžaduje katechumenát, teda prípravu na krst. Krst sa udeľuje raz a navždy, a preto sa nemôže opakovať. Je nevyhnutný ku spáse.
Prijať sviatosť krstu môže každý nepokrstený človek. Krstiť môže biskup alebo kňaz a v latinskej cirkvi aj diakon. V prípade nevyhnutnosti – napríklad ohrozenie života, môže krstiť každý človek, aj keď sám nie je pokrstený. Pokrstí liatím vody na hlavu, pričom musí dodržať formu (povedať meno krsteného a vyriecť slová „Ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha svätého.“). K tomu je potrebný aj úmysel, že chce robiť to, čo koná aj Cirkev. Často sa vyskytuje otázka, ako to je s deťmi, ktoré zomreli skôr, ako boli pokrstené. V tomto prípade treba dôverovať v Božie milosrdenstvo a modliť sa za spásu ich duší.
Vášmu dieťaťu dal život Boh. Chcel, aby bolo, žilo. Má ho rád. Krstom zverujete svoje dieťa do zvláštnej Božej starostlivosti a ochrany, získava vyšší, Boží život. Preto sa krstu hovorí znovuzrodenie z vody a z Ducha Svätého. (Úhrnne sa dá o krste povedať, že je Kristom Pánom ustanovenou základnou sviatosťou, v ktorej Cirkev – časové a priestorové sprítomnenie vteleného Krista, Slova Božieho – udeľuje ním zaslúženú milosť „očistenia“, „znovuzrodenia v Duchu Svätom“, symbolizovanú obradným kúpeľom. Cirkev tu nadobúda zároveň funkciu „matky“, ktorá rodí deti k novému životu.) Ale ako si predstaviť, čo to prinesie pre život vášho dieťaťa? Aj pokrstený človek, i vaše dieťa, zažije vo svojom živote ťažké chvíle, starosti, úzkosti, hriech, chorobu a smrť, ako každý iný. Ale pokrstený na to nikdy nie je sám. Kresťan vie, že je s ním Božia ruka, ktorá ho povedie. Bude môcť povedať na konci života ako mnoho veriacich pred ním: „Zažil som v živote mnoho zlého. Snáď by som to ani nevydržal, keby som nemal pevnú vieru, keby mi viera a modlitba nedodávali silu.“ V katechizme by ste sa dočítali aj o inom účinku krstu: že zmýva dedičný hriech. Čo sa tým myslí? Nejde tu o žiadny osobný hriech dieťaťa. Podľa biblického obrazu o prvotnom hriechu človeka sa tým chce povedať, že vaše dieťa sa narodilo do hriešneho ľudstva. Že i ono bude mať v sebe sklon, pokušenie konať zlé veci (zlo). Že s tým pokušením bude musieť tuho bojovať. A krstné obmytie je práve znamením, že Kristus nad zlým pokušením, ba i nad smrťou zvíťazil, a my, keď sa ho držíme, zvíťazíme nad pokušením a smrťou s ním. Neznamená to, že pokrstené dieťa nikdy nezhreší. Znamená to, že pokiaľ bude s Kristom, bude mu on pomáhať bojovať proti pokušeniu k zlému. Krstom sa životné trampoty vášho dieťaťa stanú akoby pôrodnými bolesťami života nového, života večného v náručí Božom. K tomu dostáva pokrstené dieťa posväcujúcu milosť:
Katolícki rodičia dávajú svojmu dieťaťu meno niektorého svätého, aby mohlo nasledovať jeho príklad a aby malo v nebi orodovníka u Boha. (Odporúčame pozrieť aj stránku http://www.zivotopisysvatych.sk/) Rodičia sú tí, ktorí sú oprávnení nahlásiť krst svojho dieťaťa.
Krstní rodičia, preberajú povinnosť starať sa spolu s rodičmi o kresťanskú výchovu dieťaťa. V jeho mene vyslovia spolu s rodičmi Vyznanie viery ako ručitelia za jeho vieru, ale aj ako zástupcovia spoločenstva Cirkvi. Stanú sa teda viac ako len svedkovia krstného aktu. Aké sú však podmienky, aby niekto mohol byť krstným rodičom
Krstní rodičia majú byť dobrými priateľmi vašich detí, ich staršími kamarátmi. Koľko starostí robí rodičom, s kým sa ich deti kamarátia, aby neupadli do zlej spoločnosti. V krstných rodičoch im môžete už dopredu zaistiť dvoch dobrých kamarátov. Preto by krstní rodičia mali byť mladí, veriaci a bývať v dosahu
Birmovanie je tiež podobne ako krst sviatosťou uvádzajúcou do kresťanského života a bez birmovania by bolo neúplné. Riadnym vysluhovateľom tejto sviatosti je biskup. Pri birmovaní sa na birmovaného vkladajú ruky a pomaže sa posvätenou krizmou, pričom sa vyslovuje: „Prijmi znak daru Ducha Svätého.“. Birmovanému sa vtláča duchovná pečať – pečať Ducha Svätého. Pomazanie je tu znakom posvätenia. Katechizmus katolíckej cirkvi (1314) hovorí, že ak je kresťan v nebezpečenstve smrti, birmovanie môže udeliť kňaz. Kňaz je mimoriadnym vysluhovateľom. Birmovanie nie je nutné ku spáse, ale jeho podceňovanie alebo odmietnutie je ťažkým hriechom.
Sviatosť birmovania môže prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol pobirmovaný. Podmienkou k prijatiu tejto sviatosti je milosť posväcujúca v duši, teda stav bez hriechu po svätej spovedi (=po prijatí sviatosti pokánia), príprava a zodpovedajúci vek, keď človek už plne užíva rozum (okrem nebezpečenstva smrti).
Eucharistia je samotný Kristus v spôsobe chleba a vína. Eucharistia ako pokrm má aj ďalšie názvy, nazývame ju aj sviatosť oltárna, sväté prijímanie. Eucharistia ako obeta označuje aj svätú omšu a eucharistické zhromaždenie. Eucharistia je obety Cirkvi. Konsekráciou sa mení nekvasený chlieb a víno na telo a krv Krista. Vyslovia sa pri nej konsekračné slová. Vtedy sa mení sa podstata chleba a vína. Premenenie spôsobuje Duch Svätý. Kristus je prítomný celý pod každým spôsobom. To znamená, že nie je ochudobnený ten, kto prijíma len telo, pretože prijíma Krista celého. Sväté prijímanie sa podáva vkladaním do úst, víno prijíma kňaz prípadne veriaci pri mimoriadnej príležitosti (svadba a pod.). Eucharistiu má človek prijať aspoň raz do roka.
Podmienkou k tomu, aby človek mohol prijať eucharistiu – sväté prijímanie, je milosť posväcujúca v duši, teda musí jej predchádzať sviatosť pokánia – svätá spoveď, človek musí svoje hriechy oľutovať.
Sviatosť zmierenia stále pred rannou a večernou sv. omšou a aj v nedelu. Sviatosť pokánia, nazývaná aj svätá spoveď alebo sviatosť zmierenia, odpustenia, obrátenia, je prostriedkom k tomu, aby človeku boli odpustené hriechy. Človek sa ňou obracia k Bohu, vyznáva svoje hriechy a ľutuje ich. Sviatosť pokánia patrí medzi uzdravujúce sviatosti (spolu so sviatosťou pomazania chorých). Veriaci je povinný aspoň raz v roku sa vyspovedať.
Kňaz udelí veriacemu pri svätej spovedi rozhrešenie, ktoré ho oslobodí od hriechu. Ježiš udelil apoštolom moc odpúšťať hriechy: Biblia Jn 23 „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú mu zadržané.“. Preto aj kňazi majú na základe posvätnej vysviacky moc odpúšťať hriechy.
Pozdrav: Pochválený buď Ježiš Kristus. Prežehnám sa: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Po prežehnaní: Kedy bola posledná spoveď… Som slobodný(á), ženatý, vydatá… Vyznám hriechy… Prijmem ponaučenie a pokutu. Ľútosť (takto alebo podobne): Bože môj, celým srdcom ťa milujem a preto veľmi ľutujem, že som ťa hriechmi urazil. Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť. Otče, odpusť mi pre krv Kristovu. Rozhrešenie: Prežehnám sa. Kňaz: Ďakujte Pánovi, lebo je dobrý. Odpoveď: Lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Pomazáva sa posväteným olejom na rukách a na čele. Hovorí sa pritom: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Táto sviatosť nie je poslednou sviatosťou v živote človeka. Poslednou sviatosťou má byť viatikum – eucharistia na prechod zo smrti do života k Otcovi.
Pomazanie chorých spojené s modlitbou za uzdravenie vošlo do histórie ako konkurencia pohanských rituálov a obradov, ktoré mali zabezpečiť uzdravenie. Nie však v tom, že by to mala byť iba zmena pohanských modlitieb za kresťanské, ale v tom, že znamenalo úplnú zmenu pohľadu na stav choroby a na jej osobné vnímanie. Pre pohanov mala modlitbová praktika pohanského rituálu akoby „využiť“ duchovné sily, aby sa vrátilo zdravie. Pre kresťana však táto sviatosť zahŕňa okrem prosieb za telesné uzdravenie aj duchovný rozmer uzdravenia. Želaním veriaceho nebolo len to, aby sa mu vrátilo telesné uzdravenie, ale aby aj telesný aj duchovný rozmer človeka dosiahol harmóniu, ku ktorej pozýva človeka Boh. S tým sa spája aj vedomie, že Boh ma neopúšťa vo chvíli bolesti a choroby, práve naopak: táto sviatosť veriacemu pripomína, že Boh je s ním aj v ťažkých chvíľach.
Vážna choroba vždy so sebou prináša existenčnú krízu chorého a jeho najbližších. V nej človek zakusuje svoju vlastnú bezmocnosť, obmedzenia a svoju konečnosť, lebo mu dáva tušiť smrť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure voči Bohu. V chorobe sa vždy ako dotieravý hmyz vracia otázka: „Prečo? Ak Boh stvoril všetko dobré a je dobrý?“ No choroba môže urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba môže človeka podnietiť na hľadanie Boha a návrat k nemu.
Aký je naozaj Boží pohľad na chorobu? Je choroba pre Boha formou pomsty (ako to chápali židia, keď priviedli k Ježišovi slepého a pýtali sa: „Zhrešil on, alebo jeho rodičia?“ (Jn 9, 2)), či skúšky, alebo dokonca je to svedectvo, že Boh je bezmocný voči zlu? Odpoveďou je to, čo vidíme v konaní Ježiša. Tam je skrytá odpoveď. Pre Ježiša je choroba človeka dielom nepriateľa. A on, Boží Syn, „uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom“ (Mt 4, 23). Prišiel však nielen preto, aby navracal telesné zdravie, ale aby uzdravil celého človeka: telo i dušu. Pri uzdravovaní telesnej choroby Ježiš vždy dáva dôraz aj na duchovný rozmer človeka. Druhým rozmerom, ktorý stretáme v Ježišovom živote je stotožnenie sa s chorobami a utrpením druhých („On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8, 17)), ba dokonca s nimi samými („Bol som chorý a navštívili ste ma.“ (Mt 25, 36)). Tretí rozmer choroby je asi ten najťažší: Utrpenie nás môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením. Svätý Pavol o tom hovorí slovami: „Dopĺňať na vlastnom tele to, čo chýba Kristovmu utrpeniu. (Kol 1, 24) Je to rozmer obety znovu podľa slov svätého Pavla: „Nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život.“(2 Kor 4, 10)
Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby aj oni išli a okrem hlásania evanjelia aj uzdravovali: „V mojom mene… na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“(Mk 16, 17-18) Takto sa vlastne potvrdzuje to, čo hovorí preklad jeho mena: Boh, ktorý spasí. Cirkev sa túto úlohu usiluje plniť v rozličných aspektoch. Stačí spomenúť zakladanie nemocníc a podobných inštitúcií. A samozrejme sem patrí aj osobitná sviatosť: Sviatosť pomazania chorých. Človek sa nezrieka možnosti prosiť o telesné zdravie, práve naopak, predovšetkým táto prosba zostáva dôležitá, no zároveň zo slov sv. Jakuba cítime, že sa ani neočakáva ako samozrejmosť. V Božom pláne má miesto úsilie a boj človeka proti akejkoľvek chorobe. Zdravie totiž každý človek pokladá za jednu z najväčších hodnôt, ale predsa nie je tou najväčšou. Pre Ježiša je najväčšou hodnotou človek vo svojej celistvosti: jeho záchrana, spása. To je práve to, čo sa žiada prostredníctvom modlitby a pomazania kňazom: spása chorého a tá v sebe zahŕňa aj odpustenie hriechov. A tak pomazanie chorých nie je magickým zaklínadlom, prostredníctvom ktorého sa automaticky vracia zdravie, ale chvíľou, v ktorej človek napriek svojej ťažkej situácii vo viere prosí o vieru. Podobne ako vo Svätom Písme: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9, 24)
Ordináciou (vysviackou) je prijímateľ tejto sviatosti začlenený medzi kňazov a biskupov, ňou sa udeľuje dar Ducha Svätého. Sviatosť môže udeľovať biskup. Biskup ju udeľuje vkladaním rúk a modlitbou. Poznáme diakonskú a kňazskú vysviacku. Diakonská vysviacka je stav služby (nie kňazstvo) medzi Kristom a ľuďmi. Sviatosť môže prijať jedine pokrstený muž v stave posväcujúcej milosti (teda bez hriechu – po svätej spovedi).
O Vašom úmysle uzavrieť sviatostné manželstvo nás príďte informovať čím skôr, najneskôr však 3 mesiace vopred, užitočné je to urobiť čím skôr! V mnohých prípadoch totiž treba vybaviť viac vecí, čo si môže vyžadovať dlhší čas.
MANŽELSTVO – je to stavovská sviatosť pre dobro spoločnosti. K manželstvu je človek povolaný vo svojej prirodzenosti. Je obrazom spojenia Cirkvi a Krista. V latinskej Cirkvi si udeľujú sviatosť manželstva manželia navzájom pred tvárou Cirkvi, vo východnej Cirkvi ju vysluhuje kňaz. Manželstvo si vyžaduje nerozlučiteľnosť, vernosť a otvorenosť pre plodenie detí.
Pokrstený a slobodný muž a žena. Slobodný znamená bez donútenia, ale zo slobodného rozhodnutia a bez prekážok, ktoré sú uvedené v cirkevnom práve. Súhlas s manželstvom musí byť obojstranný. Súhlas musí byť úkonom vôle, nie zo strachu a z iných príčin.
Manželstvo môže uzavrieť len osoba právne spôsobilá. Prekážky môžu byť rôzne. Pri ohláškach novomanželov v kostole, sú veriaci vyzvaní k tomu, aby ohlásili na farskom úrade, ak vedia nejakej o cirkevno-právnej prekážke tých, ktorí majú vstúpiť do manželstva. Od prekážok môže dišpenzovať biskup. Dišpenzovať, teda oslobodiť od prekážky a udeliť tým povolenie. Od niektorých prekážok môže dišpenzovať len pápež. Napríklad od prekážky posvätného rádu alebo sľubu čistoty. Sú prekážky, ktoré sa nikdy nedišpenzujú, sem patrí napríklad to, ak by chcel manželstvo uzavrieť niekto z pokrvného príbuzenstva v tzv. priamej línii a v druhom stupni bočnej línie. Celkovo existuje 12 kanonických prekážok. Niektoré sú božského (zaväzujú všetkých) a niektoré cirkevného práva (zaväzujú iba katolíkov). Nájdete ich v Kódexe kanonického práva, kánony 1083-1094:
Pozostalí, ktorí vybavujú pohreb prídu nahlásiť základné údaje zosnulého počas úradných hodín do kancelárie farského úradu. Termín pohrebu určí kňaz po dohode s pozostalými a s pohrebnou službou, ktorá zabezpečuje všetky náležitosti. Je potrebné, aby pozostalí priniesli doklad s názvom „List o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí” na farský úrad. Po pohrebnom obrade sa údaje o zosnulom zapíšu do pohrebnej matriky na farskom úrade.
Ak nastalo úmrtie doma je nutné: